Tak prešlo zopár hektických dní a ja som sa konečne dostala k tomuto môjmu malému projektíku ktorí som si pred nedávnom založila. Popravde práve sedím v autobuse a viac menej nemám čo na práci tak som si povedala, že budem pokračovať v tom čo som si predsavzala a nevzdať to tu. Počas tých zmienených dní som toho prežila mnoho a väčšinou teda nie moc dobrého. Poznáte to. Skúškové, prvák, človek pochybuje o sebe, o tom či tam patrí a podobne myšlienkove pochody (kľudne aj teda pejoratívne povedané sračky) ktoré vám nedajú spávať a ničia vás. Mám pocit, že všetci okolo mňa to proste vedia a dokážu, sú šikovný a niekam to dotiahnu zatiaľ čo so mnou to ide dolu vodou. Ako to dokážu? Svoju vnútornú silu už zbieram po čriepkoch a neviem či ich dokážem zlepiť. Ale vždy sa nájde niekto kto vás nenechá padnúť alebo proste vás prekvapia ľudia ako takí. Spomenú si na vás, či zavolajú alebo ako to urobil jeden Klasik donútia vás prečítať si ich článok a chcú vedieť váš názor. A tak nejak si tu sedím v tom autobuse a premýšľam o tom všetkom, teším sa na zmenu vzduchu. idem bojovať! So školou a potom aj zo sebou. Počas nekonečnej cesty, Vaša Stratená v dave.