píšem znova a píšem málo. Je to tak. Stane sa. Píšem lebo mi je zle nie pre to, že mi je dobre. Píšem lebo to niekto vidíl, ale nie je to viditelné. Čítam články známich o láske ktorú žijú. Počúvam o stratách ktore ľudia žijú. A jediné na čo myslím je on. Keby som sa s klasikom neprestala baviť pred dvoma rokmi povedal by mi že, som hlúpa a malicherná a sebestredná. Alebo niečo podobné. Asi by mal pravdul. Neznášam zamilovanosť bez štastného konca. Neznášam ked závidím ľudom dobrý život tým ktorých mám rada. Nesnášam, že som malý človek a cítim zlé pocity. Neznášam, že sa nikam neposuniem. Neznášam, že som v zadku z chlapa. Neznášam, že som v zadku

Zdravím... som tu opäť s novými postrehmi a takými vecami. V poslednej dobe sa všetko kopí, hlavne teda práca, ale ja som spokojnejšia a spokojnejšia. Tak so sebou a celkovo, ved to poznáte a ak nie tak raz to určite príde aj k vám. Je mi fajn spievam si a snažím sa robiť čo je v mojich lenivých silách. Tak isto som sa konečne po dlhých rokoch odhodlala uskutočniť môj malý sen naučiť sa jazdiť na skate. Viem asi blbosť, no  pre mňa to má hodnotu. Viete je jednoduché furt mrnčať na svet a život ( predchádzajúce príspevky :D) ale zmeniť to, ten prvý krok to je vážne ťažké pre mňa. Je to hlavne pre to, že nerada vybieham zo svojich výhovoriek, nerada si pripúšťam, že na niečo možno mám a tak. Som taký zápecník. Už ma to však nebavilo. Bola som nespokojná a hops! makám na sebe a hneď mi je lepšie. Tak ma v tom nenechajte samú a tiež si nájdite niečo čo ste vždy chceli vyskúšať, naučiť sa, kúpiť si ... a smelo do toho! Bojujte a neostávajte zakrpatení vo vašich pancieroch: :). Vaša stratená v dave

Muhu! Rozbiehame to tu vo veľkom!!! Aj keď to asi nikoho nezaujíma hehe. No ale čo, veď ide o moje uspokojenie ega. Hej no zas tá moja sebestrednoť. Čo narobím. Ale tak hádam prejdeme k nejakej téme, čo poviete. Dneska si celý deň takzvane fičím na Tata bojs. Som typ ktorý intenzívne vníma text piesne a nejak si podvedome hľadám pesničky ktoré odpovedajú tomu čo cítim. Viem viem žiadna novinka a nie som v tom určite sama ale treba to sem dať ako nejaký úvod do problematiky. No problematika je dósť silné slovo pretože sama akosi ešte neviem čo presne chcem povedať. Len viem, že konkrétne ma zaujal text pesničky Usínací. Zaujal ma tým ako opisuje vstup niektorých vecí do hlavy až tak že nás nútia premýšľať nepretržite a prinášajú nám bezsenné noci. Niekedy sú to maličkosti a niekedy životné zlomy. Ale to väčšinou zistíme až keď začneme zas zdravo spať. Pozrieme sa do minulosti (i keď to nie je vždy zdravé) a buď sa trieskame po hlave že čo za blbosti nás to trápilo alebo sme radi, že už to prešlo. Tak to zas taká malá myslienka na tento deň. Uvidíme čo za nezmysli ma ešte napadne. Vaša Stratená v dave :)

Po dlhej dobe to chcelo zas dáky malý príspevok a tak píšem čo ma napadá a čo sa mi deje. O tom, že život nás občas prekvapí, občas zarmúti, občas rozosmeje bolo povedané napísané mnoho a veľa a niekedy zbytočne heh. Ale prečo chceme opisovať život ešte raz, a píšeme príbehy, rozprávania, rozprávky.Ani neviem prečo sa nad tým vlastne zamýšľam, len tak ma to napadlo. Klasik (už citovaný na tejto stránke) je posadnutý príbehmi z kníh napríklad. Ja som zas posadnutá príbehom svojím (nuž čo niekto je sebecký a narcis) a iné prípady sú zas posadnuté príbehmi druhých. Je zaujímavé ako niektorých poznáme koniec a iných zas nie. A vidíme v tom kto aký je? Keď sa tak zamyslím nad mojou narcistickou obsesiou tak neviem prečo ma tak fascinuje budúcnosť. Som nedočkavá. Chcem mať všetko hneď. Chcem vedieť aké je to zomrieť, čo je za tým a predstava, že to neviem mi nedovolí zdravo spať. Potom Klasik... je posadnutý knihami lebo svoj život považuje za zle zrežírovaný? Neviem to sa ho musíte spýtať vy. Skúsme sa tak spoločne zamyslieť nad príbehmi... a zistiť čo nás fascinuje na opisoch života. S pozdravom Vaša Stratená v dave.

Tak prešlo zopár hektických dní a ja som sa konečne dostala k tomuto môjmu malému projektíku ktorí som si pred nedávnom založila. Popravde práve sedím v autobuse a viac menej nemám čo na práci tak som si povedala, že budem pokračovať v tom čo som si predsavzala a nevzdať to tu. Počas tých zmienených dní som toho prežila mnoho a väčšinou teda nie moc dobrého. Poznáte to. Skúškové, prvák, človek pochybuje o sebe, o tom či tam patrí a podobne myšlienkove pochody (kľudne aj teda pejoratívne povedané sračky) ktoré vám nedajú spávať a ničia vás. Mám pocit, že všetci okolo mňa to proste vedia a dokážu, sú šikovný a niekam to dotiahnu zatiaľ čo so mnou to ide dolu vodou. Ako to dokážu? Svoju vnútornú silu už zbieram po čriepkoch a neviem či ich dokážem zlepiť. Ale vždy sa nájde niekto kto vás nenechá padnúť alebo proste vás prekvapia ľudia ako takí. Spomenú si na vás, či zavolajú alebo ako to urobil jeden Klasik donútia vás prečítať si ich článok a chcú vedieť váš názor. A tak nejak si tu sedím v tom autobuse a premýšľam o tom všetkom, teším sa na zmenu vzduchu. idem bojovať! So školou a potom aj zo sebou. Počas nekonečnej cesty, Vaša Stratená v dave.

Hovorí sa, že keď zažijete zlom života chcete všetko zmeniť, všetko prerobiť. Je to tak, človek chce nechať zlé spomienky a možno aj tie dobré za sebou, nechce žiť v minulosti. Tam už predsa bol nie? Tak to isté sa stalo aj mne. Zistila som veľa vecí, pozrela skrz seba a tak ma napadlo založiť si blog. Možno to stroskotá ako všetky moje nápady a plány a tak isto popri architektúre sa toho veľa stíhať nedá, ale rada by som si to to udržala. Dúfam, že toto nie je prvý a posledný príspevok.
No a ešte o čom to tu bude? Sama neviem. O mne, o tebe a iných veciach... Taký miš-maš. Občas dáky text, občas možno fotka a niekedy moje malé dielko. I keď pokiaľ to nieje barák tak je to dosť "depkáčske". Každý si tie zlé nálady dáko filtrujeme no nie? Tak to je asi všetko čo by som chcela takto na začiatok povedať asi už len toľko, že vzhľad blogu sa určite ešte zmení. Vaša Stratená v dave :)